Nasledujúca zastávka: Zdvorilosť

Autor: Radka Cepláková | 4.4.2011 o 16:27 | (upravené 4.4.2011 o 18:26) Karma článku: 5,55 | Prečítané:  736x

Deje sa to každý deň, každú hodinu a priemerne každú druhú cestu. Väčšinou to má predohru, niekedy krátku inokedy vydrží aj dve zastávky, ale nikdy nezanikne. Predohra sa vždy dohrá až do konca. Vždy. Postrehy z jazdy mestskou hromadnou dopravou..

 internet

Vedeli ste o tom, že tie staršie panie, ktoré bežne stretávate, ktoré sa vždy slušne pozdravia a vyzerajú absolútne nevinne sa v priebehu niekoľkých sekúnd dokážu zmeniť na plne vytálne ženské, ktoré spravia taký bengál, že šofér takmer nevyberie zátačku?

Ani ja, dokým som nezačala kus svojho života tráviť v hromadnej doprave..

Každý skúsenejší profesionál v jazde v autobuse by povedal, že sa vyskytujúce problémy dajú rozdeliť do viacerých skupín. Podľa závažnosti a dĺžky jazdy.
Predovšetkým  tu ide o miesto. Toho je v každom autobuse pomerne obmedzene, pokiaľ cestujete v ordinačných hodinách väčšiny doktorov v meste. A napriek tomu, že sa mesto snažilo autobusy nafúknuť, nevyšlo to, a tak sa tam teda väčšina našej dôchodcovskej väčšiny nezmestí naraz (aj keď pokusy o tento rekord tu už boli).
Je teda nutné čakať na autobusy iné a potom sa predbiehať a šťuchať a kričať DOVOLÍTE?!  Márne môžete vysvetľovať, že áno milá pani, dovolím Vám kebyže mám kde; áno dovolím, len momentík; áno dovo.. dofrasa to mám vyskočiť na tú tyčku či čo?; Je to proste dosť komplikované trpieť mnohými chorobami a nutne musieť navštevovať doktora takmer každý deň. A tí mladí, nie aby to chodilo pešo, do autobusov sa to pchá!

Ďalším miestne nemiestnym problémom je tá milá a pekná nálepka panáčika s paličkou pri nízkopodlažných autobusoch v dolnej časti. Miesto pre invalida/dôchodcu/zraneného/chorého/unaveného/niekoho s paličkou.
Ten  človek, čo ju vymyslel asi netušil, aké veľké využitie toto označenie bude mať a myslím, že už vôbec netušil, aké bitky o ňu budú. Všetci, ktorých sa to týka a majú chuť, môžu si na toto miesto uplatniť nárok, majú ho predsa vyhradené. A teda je úplne bežné, že si pohodlne na tomto mieste sedíte, a pretože až na pár miest vzadu je autobus prázdny si nerobíte žiadne starosti, že musíte na niekoho brať ohľad a tešíte sa, že vstanete až na cieľovej zastávke. Nastúpi však do vyššie spomínanej kategórie patriaca pani a s vyčítavým výrazom v tvári sa postaví k vám. Celú cestu na vás hádže vražedné pohľady, najradšej by vás kopla do zadku a prepichla pórom čo má v taške, lebo sedíte na JEJ nálepke! Dívam sa z okna, pretože odolávam pokušeniu zutekať odtiaľ, len aby sa na mňa tá pani nehnevala a tlačím svoju nepriebojnú stránku osobnosti až dolu ku kolesám. A až pri vystupovaní si všimnem, že ostatné sedačky, ktoré tiež patria do skupiny "paličkových" označené nie sú. Buď sa už nálepky neušli alebo ich proste niekto odlepil a teda jedine tá na ktorej som sa usadila bola tá, ktorú milá pani chcela ukoristiť. Samozrejme hneď po mojom odchode sa tam vyškriabala ona a spokojne sa usmievala. Nie je to choré?

Niekedy mi to pripadá, ako keby sa naše priority obrátili. Vrátim sa do čias keď sa dôchodcovia smiali, že deti zbierajú pokémonov a porovnám si to s časom terajším. Začínam si ľudí deliť na detské a dospelácke nálepky. Ktovie, možno niekedy niekto vymyslí zberateľké albumy aj pre takýchto fajnšmekrov.

Dnes som si opäť vypočula hádku. Staršej pani s maminčkou dvoch malých detí. Chlapci. Jeden mohol mať tak 3, druhý 5 rokov. Sedeli na "nálepkovej" sedačke, obidvaja. Ledva sa tam udržali, pretože šofér si robil takú malú, súkromnú rally. Bezohľadu na okolnosti do deja vstúpila pani v stredných rokoch s veľmi zdvorilou otázkou : Mladí sú postihnutí?. No samozrejme, že potom nasledovala celkom ostrá výmena názorov, z ktorej však milá pani vyplávala s úsmevom na tvári a sediac pri svojej vybojovanej trofeji. Mamička sa tam chvíľku s deťmi osievala v rytme brzda plyn na čo sa o dosť staršia pani postavila zo sedadla oproti a púšťala si ich sadnúť so slovami, že Ona tie deti chápe.. (aspoň niekto, pomyslela som si) Na čo Bojovníčka hodila vražedný pohľad na tú pani, že nedrží s ňou. Mamička však asi nemala chuť naďalej zostávať v blízkosti pohľadných vrážd a tak deti uložila v čo najprotiľahlešej časti autobusu. A milá pani Bojovníčka postupne takýmto pohľadom pozabíjala aj okolosediacich (neviem či to bola náhoda, ale všetci okolo na najbližšej zastávke vystúpili) a teda mohla usadiť aj svoje kamarátky (alebo spriazdnené duše) s ktorými sa nasledujúcu cestu s úsmevom debatovala. Veľké víťazstvo v malom svete a pár znechutených ľudí.
Myslím, že je ešte nutné podotknúť, že pani, ako sama povedala, mala zlomenú nohu, kedysi, čas neupresnila. Takže zrejme na to miesto naozaj nárok mala, škoda len, že si to pokazila tým rezkým krokom, ktorým dohonila a vstúpila do autobusu..

Niekedy sa to snažím pochopiť. Rozmýšľam nad zdvorilosťou a nad vetou mojej maminky "V mladosti som púšťala starších sadnúť ja, teraz by mohli pustiť mňa." Má absolútnu pravdu, stotožňujem sa s tým, že starší majú sedieť a mladí stáť ak nie je miesto, hoc sú starší len o pár rokov. Ale robiť to takto? Vyžívať sa v tom, že mám viac rokov ako iní? Doslova buzerovať ľudí, len preto, že sú mladší? Je to určitý druh povyšovania, nech si hovorí kto chce čo chce.

A ja musím držať zobák, lebo akákoľvek námietka z mojej strany by vyznela ako nezdvorilosť alebo nevychovanosť. Nemám totižto dosť plný album osobnej zbierky nálepiek...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?