Limity

Autor: Radka Cepláková | 20.3.2012 o 21:15 | (upravené 27.3.2012 o 1:07) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  55x

Každý človek si v živote určí aspoň jeden. Je to niečo čo vyplynie z nášho podvedomia, čo sa proste stane a čo sa snažíme neprekročiť. Veď napokon aj pud sebazáchovy je akýsi limit, ktorý nám vlastné telo určuje a nerado sa ho dotýka, chytá, nebodaj preskakuje.. Dnes po neskutočne dlhom čase to bude o limitoch. O limitách, možno trošku, lebo práve tie ma sem nazad do bezlimitného okienka priviedli .. Ostáva vám ešte 783 znakov.

Celý svet je tvorený z nejakých obmedzení. Kamkoľvek sa pohneme nájdeme aspoň jedno. Nesmieš robiť to a to, nechoď príliš pomaly nechoď príliš rýchlo. Nestoj! Zaraď sa medzi ostatných a nevytŕčaj. Rob to ako ostatní, bude ti lepšie a aj nám bude. Nebudeme to musieť riešiť.

V mojom živote sa deje neskutočné množstvo vecí. Vecí zlých aj dobrých, vecí obyčajných, po ktorých by ani pes neštekol. A v tom istom živote pre tieto veci existujú isté hranice, ktoré sa vytýčia buď samostatne alebo si ich konkrétny jedinec, v tomto prípade ja, vytýči. Následne na to je už úplne v jeho rukách či sa ich bude držať, alebo si ich občas svojvoľne (či inovoľne) popreskakuje. Do trošku odlišnej kategórie spadá človek bezhraničný, ktorý naopak všetky hranice ostatných pokoruje a žije tým. Nemohol by existovať bez toho, aby každý deň nespravil niečo lepšie ako ostatní, aby nebol ten prvý. Títo ľudia sa, myslím, dosť trápia, pretože sa to proste stále nedá..

Ale vráťme sa k téme. Limity.

Človek môže byť slaboch, ktorý si vytýči nejaký cieľ a potom sa naň vykašle. Určí si hranicu, ktorá proste nie je prípustná prekorčeniu a potom si už ani neráta prešľapy. Čo ak sa ale stane, že si limit určíme, všetko pekne klape a potom sa zrazu zjaví niekto, kto po nás to prekonanie jednoducho vyžaduje alebo na ňom systematicky pracuje. Sme slabosi, ak hodíme hranice za hlavu a rozbehneme sa za šťastím, láskou alebo lepším životom?
Každý to berie inak. Niekto vás veru odsúdi v prvých sekundách príbehu, ktorý mu ponúkate na dlani. Iní si ho vypočujú a povzbudia vás do ďalšieho (niekedy prehratého) boja. Býva to ťažké, obzvlášť keď ste človek zásadový. Len tak sa zdvihnúť a hodiť všetko za hlavu. Ten čas kým ešte nie a potom už len kúsok a menší a menší je príšerný. Ten tlak je príšerný a treba na to fakt pevné nervy a lenivšie motýle v bruchu.. Ale potom, keď to prekonáte a dostavíte sa do stavu ZA, je to úľava ako žiadna iná. Vyskytuje sa tu istá vec, ktorú je možné cítiť - Sloboda. Ľahkosť, potreba lietať. Je to paráda.
No inokedy to zase nedopadne tak "ružovo". Všetko to pekne postupne stroskotá a vy sa zrazu ocitnete na opustenom ostrove ani neviete ako. Žraloky okolo, žiadna potrava, pocit zúfalstva. Kým (ak) sa z toho vyhrabkáte, je to doba, ale aspoň do budúcna do podobnej "búdy" nevleziete. Možno teda.

Dá sa k tomu pristupovať rôzne, stane sa niečo a to nás ovplyvní. Vytvoríme nové limity, zrušíme staré a jednoducho to všetko cyrkuluje, kým máme silu. Každý ich má iné, pre niekoho sú nepochopiteľné tie ostatné pre ostatných tie jeho. Tak to proste je, sme ľudia. Každý originálny a každý s tým svojim malým šťastím, ktoré sa snaží si chrániť. Chce ho čo najviac a najlepšie bez akýchkoľvek hraníc.

Treba preto bojovať. Niekedy sa pred svetom ukryť v tej svojej limitnej klietke a nevpustiť k sebe ani dušu. Inokedy limity postaviť pred ostatných, aby sme ukázali čo v nás je. Základ je nikdy sa nevzdávať. Túto hranicu by sme nikdy nemali prekročiť.

Hore hlavu, ľudia!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?