Povídaní o běhání

Autor: Radka Cepláková | 26.3.2012 o 16:12 | (upravené 27.3.2012 o 1:01) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  89x

Každý má vo svojom živote niečo pozitívne, aspoň to maličké maličko a treba si ho pekne pestovať, aby nám neuhynulo. Keďže sa tu väčšinou venujem trošku negatívnym veciam, pre zmenu niečo pozitívne, životné. Dýchajúce..aj keď niekedy po tom dychu lapajúce :)

S behom som začala, tak trošku vážnejšie, niekedy pred rokom a pol. Neúspech v škole a pocit, že sa musím "vybiť" ma vlastne donútil pustiť sa do niečoho naplno a stal sa tým beh. Spočiatku, nejaký ten trištvrte rok, som sa musela presvedčať, že ma to vlastne baví a každý deň som sa nútila obuť tenisky a jednoducho vybehnúť niekam. Vždy som si v tom hľadala nejakú tú zábavku, niečo na čo som sa mohla tešiť, čo sa buď stáva praidelne alebo sa objaví náhodou. Vždy to bolo čo ak práve dnes a už som fujazdila po celkom rovnej asfaltke.

Po nejakom tom čase nastala malá zmena. Ponorila som sa do prírody a viac si beh vychutnávala. Bolo to pre mňa akési oslobodenie od bežných vecí, miesto kde som si mohla doslova vygumovať mozog. Ešte som nezažila aktivitu, ktorá by tak dokonale odohnala všetky myšlienky. Jedinou, na ktorú sa sústredím je len ďalší a ďalší meter, ktorý ubehnem. Či ho ubehnem, alebo pľúca nepovolia a ja budem musieť zastaviť a naplniť ich životom. Ešte sa mi nepodarilo niečo svetoborné pri behu vymyslieť, proste sa mi všetko niekam vytesná úplne ku kraju záujmu. Zato po ňom sa mi to v hlave myšlienkami len tak hemží. Akoby všetko čakalo na svoju chvíľu a snažilo sa to upútať moju pozornosť. Mám rada takéto "stavy".

Keďže som väčšinou behala na tej istej trase našla som si verného priateľa, ktorý na mňa čakal každý deň. Každým dňom som sa naňho tešila a vždy svedomito zdravila, aj keď som nikdy neprišla na to akého je druhu. Prežil ma v rôznych náladách a nikdy neodsúdil, za čo som mu nesmierne vďačná. Zažil taktiež aj experiment, kedy sme zdravili dvaja. Aj keď to bola príjemná zmena, po čase sme sa opäť uskromnili len my "dvaja" a boli sme za to nakoniec aj radi.

Potom nastalo nové obdobie. Takmer prelom v mojom živote, ak to smiem tak nazvať. Musela som opustiť priateľa a pobrať sa za ruku s iným. Pán Beh sa pre mňa stal verným priateľom na dlhé chvíle. Podržal ma keď mi bolo najhoršie a šťastie mi opätoval eufóriou. Prekonali sme spolu všetky skúšky a aj keď sme sa na chvíľu museli rozlúčiť, opäť sme sa stretli. Tak ako keby sa nič nezmenilo. A sme spolu dodnes.

Spoločne vyplazujeme jazyk na súťaživých bežcov, ktorí nás predbiehajú. Veď my dvaja si najlepšie rozumieme, vieme čo zvládame a čo môžeme v ktoré dni od seba očakávať. Dodávame si silu, ja jemu a on mne, pretože vieme kedy to potrebujeme. Kedy proste ten ďalší meter nepripadá do úvahy a je nutné sa zastaviť. Vtedy sme tu pre seba a potom sa slávnostne usmievame, keď sme spoločne zabehli za ďalší roh.

Je to zvláštne ale mnohí ľudia nás nechápu. A aj preto sa snažíme, aby sme boli pochopení, ale jednoducho, kto si to neskúsi a neobjaví svojho priateľa, môže naše chvály počúvať dookola a aj tak sa nič nezmení.

No pre tých, ktorým pán Beh a jeho bratia niečo hovoria určite odporúčam aj iného pána a to Murakamiho, ktorý vo svojej knihe "O čem mluvím, když mluvím o běhání" určite navnadí natoľko, aby sa niekto premohol a nejaký ten kúsok prebehol. Ja som ju čítala pred pár mesiacmi, v takom tom "oddychovom" období a nevedela som sa dočkať chvíle, kedy si opäť obujem tenisky.

 

A na záver, ak sa niekto podivuje, prečo si tu srdco vylievam o nejakom tom behaní, tak vedzte, že preto, lebo ho považujem za súčasť svojho života. Niečo čo sa do mňa vrylo tak hlboko a nevzdám sa toho len tak. Pretože krajiny, lesy a lúky sú nádherné, no sú ešte krajšie, keď pri nich prekonávate sami seba a pamätáte si každý jeden okamih dopadajúceho chodidla a odrážajúceho sa nasledujúceho. Každučký kúsok máte v nohách a viete, že tam zostane, že si to tie nohy pamätajú, pretože tie majú najhlbšie spomienky...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?