Vlakom..

Autor: Radka Cepláková | 10.6.2013 o 21:50 | (upravené 10.6.2013 o 22:04) Karma článku: 5,57 | Prečítané:  639x

Pridávam si hlasitosť na hudobnom prehrávači, len aby som nepočula rozhorčené „pravdivé“ slová nejakého „týpka“ v oblečení XXL, ktorými zametá cesty sveta.

Prudko ostrieľaného, znalého života, lebo on sa drsný narodil. A chlapík, ktorý neberie ohľad na pol vlaku si pomocou neho ego utužuje tak nahlas, že si nepočujem ani vlastnú myšlienku. Vďaka Bohu za sluchátka, inak by som sa musela pohádať. V zápätí na to však započujem ľudovú pieseň z reproduktoru toho istého ega. A tak si vravím, možno to len proste nemá v hlave v poriadku a snaží sa týmto spôsobom naviazať komunikáciu s okolitým svetom. Možno sa nás vlastne úplne jednoducho snaží rozveseliť keď sme všetci takí zamračení nad knihami a notebookmi, veď on je vlastne len veselý.

Keď sa zadívam z okna, spomeniem si na pani v osobáku, ktorá cestovala so svojimi kolegyňami a vehementne rozhadzovala rukami pri snahe vysvetliť a dokrášliť svoje slová. Občas však rukou spočinula na kolene oproti-sediacej kolegyne. Aby upútala jej pozornosť? Kolegyňa sa jej ale dívala takmer po celý čas do očí (očný kontakt je v tejto profesii veľmi dôležitý a nejak tak nenápadne sa vkráda do bežného života). A tak mi napadá len jedno, chcela sa jej priblížiť, vidieť, že jej slovám rozumie a cez dotyk naznačiť, že jej úmysly sú čisté. Robí to počas 15 minút cesty celkom často, ale musím uznať že za tú chvíľku prebrali nespočetné množstvo tém. Každá téma potrebuje svoj dotyk. Len pre istotu.

Postavila sa slečna sediaca cez uličku a smeruje k „vypekajúcemu“ chlapíkovi. S trochou nervozity v hlase ho prosí o stíšenie hudby. Jeho uštipačné -Pridať?, mi dvíha žlč. Nakoniec sa ale na nejakej tej únosnej hlasitosti dohodnú. Dievča odchádza s podstatnou informáciou, že chlapík sa nikdy neučil, tak nevie aké to je rušiť iných. Normálka.

Z pamäti sa mi vynorí spomienka na veselého postaršieho pána, rozhodne nevyhľadávajúceho eleganciu a sprchu. Jedného večera sa v staničnej budove vlnil na rytmy nemálo známej piesne, ktorú si púšťal z malého reproduktoru mobilu a užíval si akustiku poskytovanú rozľahlou halou. A niekoľkokrát za sebou, možno aj 100 krát, koľko to ten mobil vydržal.. Tancoval okolo postávajúcich ľudí hľadiacich na tabuľu odchodu vlakov. Zastavil sa pri pánovi, ktorý so svojim psíkom zdieľal večernú klobásku, „preplával“ okolo dvojice, ktorá sa len pred pár minútami prvý krát stretla a zažívala sa do spoločného rozhovoru. Veselý pán si z prichádzajúcej dvojice policajtov vôbec nič nerobí a znázorňuje labutie jazero, tí si ho však všímajú veľmi dôkladne, ale napodiv ho len upozornia, aby sa krotil. Keď uniformovaní páni odchádzajú, Veselý pán púšťa druhé kolo. Absurdnú situáciu už dopĺňa len opodiaľ stojaci pán v baranici a ovčom rúne až po zem. Aj valašku mal..

A tak, pri erotickom hlásení nasledujúcej stanice, rozmýšľam nad ľuďmi a činmi a nevysvetliteľnými vecami, ktoré robia. Možno je to všetko príliš jednoduché, aby sme to pochopili. Možno len všetci títo ľudia chcú byť milovaní. Možno im to proste v tej hlave nedocvakne, že iným ľuďom lezú na nervy. A možno sme len my tak zahľadení do svojej osobnosti a vlastného priestoru, že tam nepustíme iných, ktorí sa správajú trochu inak ako by sme chceli alebo čakali.

Možno potrebujeme v sebe poprieť zlosť na Iných ľudí, aby sme v sebe objavili niečo viac, nie len povrchný záujem.

 

 

Nepohádala som sa a myslím, že by som to zvládla aj bez sluchátok. Keď to môže zvládnuť ČlověkSvetla.cz prečo by som nemohla ja..

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?